23.10.2026 (SITA.sk) – Boli autokrati ako Salazar, Franco či Pinochet iba diktátormi, alebo zabránili úplnému rozvratu svojich krajín pod náporom ľavicového teroru a anarchie?
Vo verejnom priestore, školských učebniciach aj médiách už desaťročia prevláda jednoznačne negatívny obraz autokratických lídrov 20. storočia. Je však tento pohľad vo všetkých prípadoch spravodlivý a nezamlčuje historický kontext, v ktorom títo lídri prevzali moc? Boli autokrati ako António de Oliveira Salazar, Francisco Franco či Augusto Pinochet iba krutými diktátormi, alebo v skutočnosti ochránili svoje krajiny pred ešte horším osudom?
Diktátori, ktorí čelili červenému teroru
Stanislav Janota je presvedčený, že dnešný mediálny a historiografický priestor často trpí nevernosťou voči osobnostiam, ktoré sa dokázali postaviť komunistickej diktatúre a červenému teroru. Ako príklad uvádza Portugalsko a jeho dlhoročného premiéra Salazara, ktorý nastupoval do štátu s krachujúcou ekonomikou a stovkami výbuchov ročne. Salazarovi sa podarilo stabilizovať hospodárstvo, eliminovať extrémistické frakcie a udržať Portugalsko v neutrálnej, no pre Spojencov priaznivej pozícii počas 2. svetovej vojny.
Podobne zložité zázemie mal aj nástup generála Francisca Franca v Španielsku. Pred jeho zásahom čelilo Španielsko masívnemu červenému teroru, pri ktorom bolo bezdôvodne zavraždených vyše 110-tisíc ľudí, vrátane 6 800 kňazov, rehoľných sestier a učiteľov. Krajina sa zmietala v anarchii, pričom stalinskí komunisti vyvraždovali dokonca aj konkurenčné ľavicové frakcie ako trockistov.
Daniel Lukáč je presvedčený, že pokiaľ by sa neprevzal moc Franco, Španielsko by sa stalo stalinskou komunistickou krajinou.
Janota objasňuje svoj pohľad rôzne typy nedemokratických, autoritárskych režimov: „Také deliace miesto je ideológia. Ak je diktátor presvedčený, že on zastáva absolútnu pravdu a že tá ideológia je určená dejinami… ako sú vlastne všetci komunistickí diktátori, tak tam sa nedá čakať žiadne vybočenie. Tam, kde diktátor chcel len zastaviť existujúce násilie alebo ideologický spôsob vlády… to boli takí neideologickí diktátori, ktorí skrátka potrebovali vládu tvrdej ruky na istú dobu.“
Čílsky zázrak a Pinochetovo dobrovoľné odovzdanie moci
Rovnaký mechanizmus sa podľa diskutérov zopakoval v Čile v roku 1973 . Za vlády ľavicového prezidenta Salvadora Allendeho presiahla inflácia závratných 600 %, príjmy obyvateľov klesli o tretinu a znárodňovanie spôsobilo hospodársky kolaps. Zásah Augusta Pinocheta síce priniesol obdobie tvrdej vlády, no zároveň položil základy pre ekonomický zázrak a neskorší návrat k plnej demokracii.
Daniel Lukáč poukazuje na výnimočný fenomén Pinochetovho režimu, ktorý nemá v moderných dejinách obdoby: „Pinochet je tou pozitívnou postavou aj v tom, že je jeden z mála diktátorov v histórii ľudstva, ktorý sa dokázal dobrovoľne, nekrvavo vzdať moci a odovzdať tú moc ľuďom späť… zorganizoval referendum, prehral v referende, uznal svoju porážku a pripravil cestu pre znovuvybudovanie čílskej demokracie.“
Lukáč prirovnáva Pinocheta z pohľadu dobrovoľného odstúpenia z funkcie až k rímskemu diktátorovi Sullovi. Títo lídri podľa neho nemali za cieľ budovať totálnu ideologickú diktatúru, ale obnoviť stabilitu a hospodársku slobodu.
Dvojaký meter a zavádzajúce čísla obetí
Pri posudzovaní pôsobenia diktátorov často vystupuje do popredia otázka dvojakého metra v tom, ako história hodnotí obete jednotlivých režimov. Pokým pri pravicových diktátoroch sa v médiách často uvádzajú nadhodnotené údaje o obetiach – pričom napríklad v Čile reálne odhady hovoria o 1 200 až 3 200 mŕtvych – zločiny komunistických režimov bývajú relativizované a bagatelizované.
Janota napríklad pripomína, že z troch miliónov nemeckých vojnových zajatcov v Sovietskom zväze viac ako milión zomrel hladom a mrazom v podmienkach, ktoré znamenali faktické umučenie, no moderná historiografia to prechádza ako nepodstatný detail.
Opúšťanie spojencov: Od Izraela po Ukrajinu
Paralela medzi historickými a súčasnými udalosťami sa jasne ukazuje v tom, ako západný svet pristupuje k svojim spojencom . Podľa Daniela Lukáča Západ pravidelne obetuje svojich kľúčových partnerských lídrov a štáty v mene fiktívnych ideálov alebo vnútroštátnych politických kalkulácií.
Príkladom je postoj Európy k Izraelu po teroristickom útoku zo 7. októbra . Hoci európski politici po útoku vyjadrovali Izraelu neobmedzenú solidaritu, v priebehu niekoľkých mesiacov ho opustili pre demografický a volebný tlak vo vlastných krajinách.
Lukáč tiež kritizuje Bidenovu administratívu za ochladenie vzťahov so Saudskou Arábiou po vražde novinára Džamála Chašúkdžího na Saudskej ambasáde v Istanbule, ktorá je síce z pohľadu našich civilizačných noriem neakceptovateľná, ale USA svojim postojom ohrozili strategické partnerstvo na Blízkom východe aj historické mierové rokovania s Izraelom.
Ostrá kritika zaznela aj na adresu Donalda Trumpa a jeho nepredvídateľnej zahraničnej politiky . Trump podľa Lukáča opakovane ukázal, že je schopný aj opakovane opustiť najdôležitejších spojencov Ameriky – od Ukrajiny cez Izrael až po tradičné arabské monarchie v Perzskom zálive. Trumpove dohody s Ruskom v skutočnosti len predlžujú vojnu na Ukrajine zrejme až za rámec Trumpovho funkčného obdobia, pretože Kremeľ cíti šancu využiť neistotu a nejednotnosť Západu.
V rozhovore sa dozviete aj to:
Prečo je potrebené vnímať geopolitické reálie v súvislostiach namiesto presadzovania abstraktných ideálov.
Ako Salazar stále vyhráva v celonárodnej ankete o najväčšieho Portugalca.
Ako Francovo fašistické Španielsko nevstúpilo do vojny po boku Nemecka.
Ako demografia vplýva na postoj európskych lídrov k Izraelu.
Ako Trump postupne zradil všetkých spojencov.
A prečo jeho kroky ústretové kroky voči Rusku predlžujú vojnu na Ukrajine.
Viac k témam: autoritárske režimy, Čile, Diktatúra, Izrael, Portugalsko, Ruská federácia, Saudská Arábia, Sovietsky zväz, Španielsko, Spojené štáty americké, Ukrajina
Zdroj: SITA.sk – Diktátori, ktorí zachránili svoje krajiny pred rozvratom. Janota a Lukáč o historických mýtoch a dvojakom metri © SITA Všetky práva vyhradené.
