1.10.2026 (SITA.sk) – Na brigádu nastúpila bez ambície viesť ľudí.
Pracovné postupy si poctivo a detailne zapisovala do zošita, prijímala čoraz väčšiu zodpovednosť a pri každom povýšení bojovala najmä s vlastnými pochybnosťami. Dnes Mária Krchňáková vedie jedinú predajňu potravín v Hrubom Šúre, riadi päťčlenný tím, rozhoduje o sortimente a vie, že každý regál, objednávka aj spôsob, akým kolegyne pristupujú k zákazníkom, sú aj jej vizitkou. Hoci vyštudovala ekológiu, svoju vysnívanú prácu našla v obchode, kde si jej schopnosti všimli skôr, než im sama uverila.
Budík jej zvoní každý deň o štvrtej ráno. O hodinu neskôr je už v predajni COOP Jednota v Hrubom Šúre, kam jej cesta autom trvá sotva 15 minút. Kontroluje dodávky, objednávky, ceny aj všetko, čo treba stihnúť v čase, kým väčšina zákazníkov ešte spí. V malej obci neďaleko Senca je COOP Jednota jediný obchod s tradičnými potravinami, aj preto musí Mária Krchňáková poznať, čo ľudia potrebujú, ale aj preferujú a na čo sú roky zvyknutí.
Jednej zákazníčke, napríklad, pravidelne odkladajú kartón obľúbenej vody, iná si chodí po domáci chlieb. Keď niekto potrebuje mäso alebo pečivo na sobotu, predajňa ho objedná. Ľudia sa pýtajú aj na to, čo variť a predavačky im poradia podľa toho, čo je čerstvé alebo práve v dobrej cene. „Komunikácia je v obchode kľúčová. Zákazníci a zákazníčky sem neprídu iba nakúpiť, prídu sa aj porozprávať,“ prezrádza 37-ročná pani vedúca. Keďže väčšina domácich hovorí aj po maďarsky, každý deň sa naučí od kolegýň aj nejaké nové slovíčka. Mária sa ráno do práce teší, a to je pocit, ktorý dlho hľadala.
Obchod je živý organizmus
Viesť jediný obchod s tradičnými slovenskými potravinami v obci je tak trochu alchýmia a umenie zároveň. Je to živý organizmus, ktorého regály nestačí naplniť podľa zaužívaného zoznamu. Mária musí presne odhadnúť, čo sa v obci predá, v akom množstve a čo ľuďom v ponuke chýba. Zo skúseností zo seneckého Tempa, kde začínala ako brigádnička, postupne priniesla bezlaktózové a bezlepkové výrobky, ovčiu bryndzu aj ďalšie novinky. Obnovila mikulášske balíčky a zaviedla darčekové koše na objednávku. Vedúca predajne však sleduje aj obrat, komunikuje s dodávateľmi, stráži reklamácie a zodpovedá za chod prevádzky. Vie, že výsledky aj atmosféra obchodu sú odrazom jej rozhodnutí. V každom detaile.
Svoj tím učí pozerať sa na predajňu očami zákazníka. Krabica v uličke, pokazené ovocie či prázdne miesto v regáli nie sú drobnosti. „Keď si to všimnem ja, mali ste si to všimnúť aj vy. Predajňa je moja vizitka, ale aj vaša. Sme tu veľkú časť dňa, je to tak trochu naša domácnosť,“ trpezlivo opakuje Mária svojim kolegyniam.
Od brigádničky k vedúcej predajne
Dátum, kedy prišla do COOP Jednoty si pamätá presne – 4. decembra 2017. V Tempe Senec nastúpila najskôr na brigádu. Prvý deň ani len netušila, čo bude robiť. Keďže sa blížil Mikuláš, začala baliť mikulášske balíčky. Neskôr dostala na starosť pečivo, jogurty aj sladkosti. Keď kolegyňa pri samoobslužných pokladniciach potrebovala odísť, Mária ju zastúpila. Vedúca predajne si všimla, že sa rýchlo učí a ponúkla jej trvalé miesto. Neskôr ju poslala za klasickú pokladnicu a napokon jej navrhla, aby skúsila pozíciu vedúcej zmeny.
„Mala som veľké šťastie na vedúcu predajne. Juliana Janková je dodnes mojou mentorkou. Vďačím jej za všetko, čo som sa o fungovaní predajne naučila. Stála pri mne, aj keď som mala pochybnosti a nebola si istá. Tempo Senec bola pre mňa nezabudnuteľná škola,“ priznáva pani Mária.
Všetky pracovné postupy si poctivo zapisovala do zošita, ktorý má poruke dodnes. Je to pre ňu akási pracovná Biblia. Ranné úlohy z jednej strany, večerné z druhej. Vedúca predajne v Senci ju naučila aj zásadu, ktorou sa riadi dodnes: „Nič neodkladať na zajtra. Všetko, čo príde pod ruky, treba riešiť hneď,“ povie sebavedome.
Po piatich rokoch v Senci prijala ponuku stať sa zástupkyňou vedúcej v neďalekom Tomášove. Bola to vyššia pozícia aj menšia predajňa, kde získala ďalšie skúsenosti. Po roku jej ponúkli vedenie predajne v Hrubom Šúre. Znova mala pochybnosti, ale opäť sa našli ľudia, ktorí jej povedali, že to zvládne. A keď sa o jej povýšení dozvedela bývalá vedúca zo Senca, prišla jej pomôcť s úlohami, ktoré dovtedy nerobila. „Keď sa stretnem s niečím novým, stále jej môžem zavolať. Som jej za to nesmierne vďačná.“
Slovenčinu sa učila spolu s prácou
Zošit s pracovnými postupmi odhaľuje aj ďalšiu rovinu Máriinho príbehu. V roku 2017 nezačínala iba v novom zamestnaní. Budovala si život v krajine, do ktorej nepatrila od narodenia. Pochádza z Ukrajiny a, čuduj sa svete, vyštudovala ekológiu. V odbore si však doma nevedela nájsť prácu, preto odišla za lepším životom. Najprv pracovala v Rusku v obchode s oblečením. Po roku sa vrátila. Práca ju bavila, život v spoločnom byte s ďalšími desiatimi ženami a dlhá, krutá zima nie.
Rozhodla sa skúsiť šťastie na Slovensku. V Púchove nastúpila do mäsokombinátu, kde pracovala v chlade, často dvanásť hodín a aj cez víkendy. Bývala prechladnutá a chorá. „Stále som si hovorila: vydržím ešte do Vianoc, ešte do Veľkej noci, ešte jedno leto. Nakoniec som si po troch rokoch povedala dosť.“
Chýbal jej kontakt s ľuďmi a práca, v ktorej každý deň nie je rovnaký. Keď sa dopočula o brigáde v Tempe Senec, rozhodla sa to skúsiť. Presťahovala sa a začínala opäť odznova. Slovenčine spočiatku rozumela len čiastočne, ale uvedomila si, že musí rozprávať. „Nestačilo mi počúvať. Musela som veľa čítať, pozerať televíziu, poctivo sa učiť a najmä hovoriť. Keď človek mlčí, neposunie sa,“ hovorí zo skúsenosti.
COOP Jednota Galanta jej pomohla s dokumentmi potrebnými na zamestnanie. Potom už rozhodovala jej práca. Z brigádničky sa stala predavačka, vedúca zmeny, zástupkyňa a napokon vedúca predajne. Nie preto, že si kariérny postup naplánovala, ale preto, že si ľudia opakovane všímali, ako pracuje. „Príležitosti prišli a ja som ich prijala ako výzvu. Bola som potešená, že nadriadení vo mne vidia niečo, čo som spočiatku nevidela ani ja sama,“ podotýka.
Našla sa v práci s potravinami a medzi ľuďmi
Na Slovensku napokon nenašla iba zamestnanie, ale aj lásku. Pred dvomi rokmi sa vydala za Slováka, s ktorým spolu žijú vo Veľkých Úľanoch. Splnila si aj sen o malom psovi. Ranné zmeny jej umožňujú byť popoludní doma a väčšinu víkendov tráviť s rodinou. „Už bolo načase začať aj žiť, nielen pracovať. Mám rodinu, zázemie a už na všetko nie som sama. Už sme dvaja,“ priznáva úprimne.
Keď hovorí o odchode z Ukrajiny, zdôrazňuje, že prišla ešte pred vojnou. Bolo to jej rozhodnutie a vedomý pokus zmeniť vlastný život. „Najprv som prišla za peniazmi, potom za iným životom. Teraz už mám to, čo som chcela. Našla som sa a robím to, čo ma baví. Aj keď som cudzinka a srdcom budem navždy Ukrajinka, cítim sa tu doma a som za to vďačná,“ vysloví krásnou slovenčinou.
COOP Jednota jej dala príležitosť ukázať, čo dokáže. Najskôr jej pomohla prekonať administratívne prekážky pri zamestnaní. Neskôr jej opakovane ponúkla priestor rásť. Nie preto, odkiaľ prišla, ale preto, ako pracovala. Vyštudovaná ekologička dnes hovorí, že svoje povolanie objavila v obchode a medzi ľuďmi. „Som veľmi vďačná za túto možnosť. Spoznala som aj samu seba,“ hovorí úprimne.
Ďalší kariérny postup v COOP Jednote si neplánuje. Predajňu v Hrubom Šúre chce viesť dobre, rozvíjať ju podľa potrieb zákazníkov a zostať v práci, v ktorej našla svoje miesto. „Môj sen je, aby som v COOP Jednote pracovala až do dôchodku.“
COOP Jednota dáva svojim zamestnancom priestor rásť, tak ako Márii, ktorá sa z brigádničky vypracovala na vedúcu predajne. Ak si aj vy myslíte, že COOP Jednota je dobrý zamestnávateľ, dajte nám svoj hlas v ankete Najzamestnávateľ v kategórii Obchod na www.najzamestnavatel.sk.
Informačný servis
Viac k témam: PR
Zdroj: SITA.sk – Do COOP Jednoty prišla na brigádu. Jej talent si všimli skôr než ona sama © SITA Všetky práva vyhradené.
